MUDr. Silvester Krčméry

sa narodil 5. augusta 1924 v Trnave, detstvo a mladosť prežil v Banskej Bystrici. Počas štúdia medicíny v Bratislave sa zoznámil s chorvátskym kňazom prof. Tomislavom Kolakovičom a stal sa aktívnym členom náboženských krúžkov nazývaných „Rodina“. V r. 1944 sa zúčastnil SNP. V štúdiách neskôr pokračoval v Prahe (v Paríži, s praxou aj v Maroku a Alžírsku). Na Karlovej univerzite promoval v r. 1948. Začal pracovať ako lekár v českom pohraničí a neskôr v Košiciach.

Väzenie

V r. 1946 bol MUDr. Silvester Krčméry prvýkrát zatknutý a vypočúvaný Štátnou bezpečnosťou. Po nástupe na základnú vojenskú službu ho v r. 1951 zatkli. 24. júna 1954 bol súdený na Vyššom vojenskom súde v Trenčíne. Povestnou sa stala nasledovná časť jeho reči na súde:

„Musím vydávať svedectvo o pravde, preto musím hovoriť a nemôžem mlčať! Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu! Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda, lebo je väčšia a silnejšia ako moc! Kto však má v rukách moc, ten si (často) myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť alebo i ukrižovať! Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych!“

Pre náboženské aktivity bol MUDr. Silvester Krčméry obžalovaný z vlastizrady a odsúdený na 14 rokov väzenia, zabavenia majetku a dočasné odňatie občianskych práv. Trest si odpykal v najťažších väzniciach a pracovných táboroch. Pár mesiacov pred vypršaním trestu ho napriek jeho vlastnému nesúhlasu prepustili.

Práca a apoštolát

Po prepustení z väzenia pôsobil 20 rokov ako lekár – rádiodiagnostik a internista v nemocnici v Podunajských Biskupiciach. Publikoval v lekárskych časopisoch.

Je autorom kníh spomienok …to nás zachránilo s podtitulom Brainwashing – vymývanie mozgu, ku ktorej sv, Ján Pavol II. vlastnou rukou dopísal: „MUDr. Silvestrovi Krčmérymu, ktorý vydal svedectvo Kristovi a Cirkvi s požehnaním Ján Pavol II. 11.IV.1995“ a Vo väzniciach a táboroch.

Popritom sa venoval evanjelizácii mládeže, robotníkov, narkomanov, alkoholikov a väzňov. Aj jeho zásluhou vznikla po celom Slovensku sieť „tajných stretiek“ (malých základňových spoločenstiev), ktoré jedinečným spôsobom spájali kresťanov, pomáhali im duchovne rásť a umožnili ich masovú angažovanosť. MUDr. Silvester Krčméry spolu s kňazom RNDr. Vladimírom Juklom založili v r. 1974 Spoločenstvo Fatima. Podieľal sa na organizovaní Sviečkovej manifestácie 25. marca 1988. Neskôr poukazoval na nebezpečenstvá mečiarizmu.

Ocenenia

Svätý Otec, sv. Ján – Pavol II., ktorý bol aj osobným priateľom Silvestra Krčméryho, ho v r. 1991 menoval za rytiera a udelil mu najvyššie cirkevné vyznamenanie, ktoré môže laik dostať Rád sv. Silvestra.

V roku 1998 ho ocenila Trnavská univerzita titulom doctor honoris causa. O dva roky na to 10.12.2010 mu bola udelená Cena Jána Langoša.

Prvého januára 2013 dostal najvyššie štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Ocenenie mu udelil pri príležitosti 20. výročia vzniku SR prezident Ivan Gašparovič. Ocenenie získal za mimoriadne celoživotné úsilie pri obrane demokracie, ľudských práv a náboženských slobôd.

10. septembra 2014 bolo pomenované jedno námestie v Šintave, námestím Slvestra Krčméry a Vladimíra Jukla.

Ľubomír Feldek napísal hru Nepolepšený svätec, ktorú uviedla činohra SND v r. 2017, v réžii Kamila Žišku, a ktorá umelecky stvárňuje obdobie väzenia MUDr. Silvestra Krčméryho.

MUDr. Silvester Krčméry zomrel 10. septembra 2013 v Bratislave.

Povedali o ňom

Hlas Ameriky, r. 1984: „Je jednou z najstráženejších a najsledovanejších osôb v ČSSR.

Michael Novak, americký filozof: „Som si istý, že čitatelia budú súhlasiť, že ešte nikdy nečítali takýto strhujúci príbeh, ktorý ich zasiahne úžasom nad ľudskou schopnosťou vytrvať… Týmto svedectvom S. Krčméry pozdvihol celé ľudstvo… Ktokoľvek si prečíta životný príbeh MUDr. Silvestra Krčméryho: »Pravdou proti moci, príbeh muža, ktorého nezlomili«, bude zmenený.“

František Mikloško, disident: „Životný príbeh Silva Krčméryho. Koľko má Slovensko takýchto krásnych, čistých a hrdinských príbehov? Treba nám zaň stále Pánu Bohu ďakovať.“

Kardinál Stanislav Dziwisz, osobný tajomník sv. Jána Pavla II: „Na koho si zo Slovákov zvlášť pamätám a koho mal Svätý Otec vo veľkej úcte, bol to Silvo, Silvo Krčméry.“

Z myšlienok Silvestra Krčméryho

„Celková línia bola jasná: nasledovať Krista, šíriť lásku k Bohu a blížnemu, aby všetci ľudia na zemi boli šťastní, tým viac po smrti.“

„Je ilúzia myslieť si, že sa vždy podarí všetko, čo si človek zaumieni, neskôr to Pán Boh dobre vyrieši inak.“

„Pokiaľ sa len na svete bude čítať Evanjelium, vždy budú ľudia, ktorí mu uveria.“

„Čo je to apoštolát? To je láska. To je všímanie si ľudí okolo nás – že nie som tu sám, že nemám sám svoje veci, tí ľudia okolo mňa, to nie je luft, to je niekto kto na mňa čaká, a možno kvôli ktorým ma tu Pán Boh postavil, stvoril a tak úžasne a trpezlivo ešte drží na zemi, nielen kvôli sebe, aj kvôli iným.“

Záverečný odkaz: Pokora

Čo bolo na začiatku?

Na začiatku bolo zanietenie pre ideál.

Väzenie nám dalo lekciu, ako sa ideál napĺňa.

Nestačí zanietenie preň.

Treba pridať pokoru,

lebo ideál, ktorý vkladá do vnútra človeka Boh,

človeka vždy presahuje.

Preto potrebuje pokoru.

RNDr. Vladimír Jukl

sa narodil 19. apríla 1925 v Bratislave. Jeho otec bol český intelektuál s liberálnym zmýšľaním. Matka, naopak, pochádzala z hlboko veriacej katolíckej rodiny. Vďaka matke a pod vplyvom atmosféry na školách počas Slovenského štátu, za svojich stredoškolských štúdií na reálke v Bratislave prijal za svoje presvedčenie kresťanský svetonázor. Za oživenie a prehĺbenie osobnej viery ďakuje aj starým rodičom z matkinej strany, u ktorých trávieval takmer celé letné prázdniny. Starý otec, člen SSV, mal bohatú a kvalitnú knižnicu. Rád čítal náboženskú literatúru vydanú SSV.

Vzťah k Rusku

Už počas stredoškolských štúdií začal jeho záujem o Rusko. Bolo to pod vplyvom jeho otca, ktorý, ako zástupca firmy Laurin a Klement pôsobil v rokoch 1912 – 1914 v Rusku. Keď sa dozvedel, že Rusko už nie je kresťanské ako mu o tom hovoril otec, ale Sovietsky zväz je už ateistický štát, začal premýšľať, ako zladiť svoj vzťah k Rusku s jeho prehlbujúcou sa vierou. Po stretnutí s o. Dieškom, SJ, začal hlbšie spoznávať túžbu Cirkvi po znovu–pokresťančení Ruska a ďalších národov Sovietskeho zväzu.

Kontakty s Kolakovičom

Dôležitý obrat v živote Vladimíra Jukla znamenalo stretnutie s Tomislavom Poglajenom – Kolakovičom, chorvátskym jezuitom, ktorý na jeseň 1943 prišiel do Bratislavy. Jeho prvé dojmy z Kolakoviča, počas prednášok z filozofie a z teológie, zasiahli intelektuálnu rovinu jeho osobnosti. Vladimír cítil, že to, čo hovorí Kolakovič ho oslobodzuje od svetonázorových pochybností, ktoré dovtedy mal. Patril do hnutia mladých ľudí „Rodina“, ktoré Kolakovič u nás založil. Na odporúčanie Kolakoviča si preštudoval prácu Berďajeva Pravda a lož komunizmu, ktorá mu osvetlila praktiky komunizmu a komunistov. Po vypuknutí SNP Vladimír Jukl sprevádzal Kolakoviča na povstalecké územie. Profesor chcel využiť túto situáciu na to, aby sa dostal do Sovietskeho zväzu, kde sa chcel pokúsiť stretnúť so Stalinom.

Počas SNP

Z povstaleckého obdobia Vladimírovho života treba spomenúť udalosť, ktorá sa stala 16.11.1944. Počas jeho cesty do skladu liekov s francúzskym partizánom ich zatkli Vlasovovci a odovzdali nemeckej armáde, ktorá ich uväznila v Hronci. Večer ich podrobili krátkemu výsluchu, ktorý mal pokračovať ráno. V noci im však pomohol domáci strážnik p. Tauchin ujsť tajným východom. Ráno Nemci všetkých ostatných zajatcov postrieľali. Vladimír, spolu s Francúzom, prežívali toto ako silné znamenie Božej pomoci.

Štúdium a väznenie

Po skončení vojny odišiel Vladimír študovať matematiku a fyziku na Karlovu univerzitu v Prahe. Býval spolu so Silvestrom Krčmérym, ktorý tu študoval medicínu. Počas prázdnin v januári 1946 ho zatkla Štátna bezpečnosť, pretože polícia hľadala Kolakoviča.

V Prahe rozvinul Vladimír Jukl spolu so Silvestrom Krčmérym apoštolát medzi študentmi. Po štátnych skúškach na jeseň 1947 zostal ešte nejaký čas na škole. Od jesene 1948 pracoval ako asistent matematiky na CHTF Českého vysokého učení technického v Prahe. Zároveň študoval teológiu. Počas duchovných cvičení 27.8.1949, ako 24-ročný zložil do rúk otca Zvěřinu celoživotný sľub čistoty.

Od jesene 1950 nastúpil ako asistent na Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave k Prof. Hroncovi. Popri matematike sa opäť začal venovať apoštolátu medzi vysokoškolákmi. 14.8.1951 bol uväznený. Začali vyšetrovania, ktoré sa týkali „ilegálnych“ stretnutí katolíkov v Bratislave, Brne, Prahe. Súdny proces prebiehal od 11. do 13. júna 1952 v Brne. Bol odsúdený za „špionáž pre Vatikán a velezradu“ na 25 rokov väzenia. Vo väzení strávil celkove 14 rokov. 22.2.1965 bol prepustený na slobodu.

Zamestnania po prepustení na slobodu a kňazská vysviacka

Po prepustení z väzenia pracoval najskôr ako robotník a od septembra 1965 ako programátor v Elektrotechnických závodoch. Pokračoval v štúdiu teológie neverejne. Kňazskú vysviacku prijal 6.1.1971 vkladaním rúk „tajného“ biskupa Jána Chryzostoma Korca. V nasledujúcich rokoch žil ako kňaz v tajnosti. Pracoval ako odborný asistent na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave a neskôr ako tajomník Jednoty slovenských matematikov a fyzikov.

Až do nežnej revolúcie organizoval život „tajnej (skrytej) cirkvi“ na Slovensku. Venoval sa malým skupinkám študentov, vydávaniu samizdatovej literatúry a organizovaniu púti. Prostredníctvom Spoločenstva Fatima spolupracoval na dielach laického apoštolského hnutia na Slovensku. Po roku 1989 ako kňaz pôsobil pastoračne v Bratislave.

V r. 1990/91 bol redaktorom Katolíckych novín a v r. 1991 – 93 bol výkonným tajomníkom KBS.

Evanjelizácia Ruska (ZSSR)

Od návratu z väzenia Vladimír so Silvestrom cítili, že evanjelizácia Ruska je dôležitou súčasťou ich poslania. V r. 1976 Vladimír svoju prvú verejnú svätú omšu slúžil v Rusku. Povzbudený touto skúsenosťou navštívil Tbilisi aj na ďalší rok. Opäť mal verejné omše, spovedal, katechizoval. Pri ďalšej ceste slúžil verejne omšu v Kyjeve, v Moskve, v Leningrade. Neskoršie ako turista cestoval do Litvy, Lotyšska a Estónska. V hlavnom meste Estónska, v Taline, viedol dva turnusy duchovných cvičení pre domácich katolíkov.

Púte na Slovensku

Bol to Vladimírov veľmi „podnetný postreh“, že na Slovensku vzrastá záujem o púte, najmä medzi mladými kresťanmi. V r. 1980 sa aktivisti „tajnej cirkvi“ dohodli, že budú podporovať púte, ktoré mali na Slovensku veľkú tradíciu. Púte vytvorili legálny priestor na stretnutia ľudí z malých spoločenstiev. Príslušníci ŠTB síce fotografovali najaktívnejších účastníkov, neskoršie niektorých predvolávali na výsluch a zastrašovali ich, ale to ešte prehĺbilo záujem o púte. Popri modlitbe sa stali púte aj neformálnym a verejným stretnutím týchto skupín. Púť na Velehrade v r. 1985 znamenala zmenu postoja cirkvi k totalitnému režimu. Ľudia sa prestali báť.

RNDr. Vladimír Jukl zomrel 1.5.2012 v Bratislave.

Ocenenia Vladimírovi Juklovi

24.11.1998 Čestný doktorát TU

30.11.2009 Štátne vyznamenanie Krzyż Kawalerski Orderu Zasługi RP

10.12.2010 Cena Jána Langoša

01.01.2013 Rad Ľudovíta Štúra 1. triedy

10.09.2014 Námestie S. Krčméryho a V. Jukla – Šintava