Naše svedectvá

Pavol

I keď môj duchovný vývoj nebol jednoduchý a priamočiary, som Pánu Bohu vďačný za Spoločenstvo Fatima, i za to, že som „náhodne“ našiel cestu do neho. V mladosti som chcel zasvätiť svoj život Bohu v kňazskej službe, čo sa mi však v socialistickom Československu „nepodarilo“. Počas štúdia na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave som sa stretol s apoštolskými aktivitami členov SF, hoci som dlhú dobu o jestvovaní Spoločenstva nemal ani tušenia. Na začiatku školského roka 1975/76 ma oslovila spolužiačka, ktorá ma videla v kostole, s ponukou, aby som sa zúčastnil v nedeľu popoludní výletu v okolí Bratislavy, čo som s určitými obavami prijal. Na tomto výlete bolo asi 15 – 20 VŠ študentov a bol tam aj Vladimír Jukl, ktorý tento výlet „viedol“. Dopytoval som sa niektorých účastníkov výletu, ktorí ho poznali, či je kňaz, ale všetci mi tvrdili, že NIE JE.

Až oveľa neskôr, v r. 1984, som sa dozvedel, že vtedy už bol kňazom, ale pôsobil v skrytosti, pričom navonok vystupoval ako laik. Hneď pri prvom stretnutí ma niečo na ňom zaujalo. Neskôr som si to definoval ako obetavosť, dôveru v lepšiu budúcnosť vychádzajúcu z Ježišovho prisľúbenia „Dúfajte, ja som premohol svet“ (Jn 16, 33b), z kresťanskej nádeje a prísľubu Panny Márie z Fatimy, že jej Nepoškvrnené Srdce nakoniec zvíťazí, ale tiež jeho vernosť pravde za každých okolností podľa príkladu Jána Krstiteľa.

Na tomto výlete mi Vlado ponúkol, aby som sa zapojil  do malej skupiny kresťansky zmýšľajúcich spolužiakov z Chemickotechnologickej fakulty. Cieľom bolo, aby sme sa stretávali raz týždenne na čítanie SP, modlitbu a zdieľanie skúseností zo života našej viery. Spočiatku viedol túto skupinu Vlado Jukl, ale asi po mesiaci nám predstavil svojho nástupcu, ktorý bol, podobne ako Vlado, matematik. Takto sa začalo moje dobrodružstvo s tzv. „podzemnou“, či „tajnou“ Cirkvou. Hoci tieto termíny nie sú veľmi vhodné, skôr trochu zavádzajúce, pretože jestvuje len jedna Katolícka cirkev, ale, nakoľko sa používali, tak ich aj ja uvádzam.

Hneď od začiatku týchto stretnutí som si uvedomil, že moja viera, ktorú som dostal v rodine, na hodinách náboženstva a pri nedeľných bohoslužbách veľmi potrebovala prehĺbenie, silnejší racionálny základ. Spočiatku som na týchto stretnutiach malého spoločenstva viac menej len prijímal. Neskôr, keď som sa začal deliť o svoju vieru a viesť spoločenstvá mladších spolužiakov, som začal aj sám svoju vieru odovzdávať iným. Tým moja viera ešte viac rástla a dozrievala.

Spoločenstvo Fatima mi poskytlo orientáciu v mojom vlastnom duchovnom živote, v živote Cirkvi, ale i vo svete a spoločenskom dianí. Životná múdrosť, osobná viera v Boha overená obetami, skúsenosti starších bratov a sestier, ktorí svoj život bezvýhradne darovali Bohu a boli ochotní pre svoju vieru ísť aj do väzenia, ma podržali vo chvíľach osobných skúšok a usmerňovali vtedy, keď som hľadal ako ísť ďalej.

V r. 1990 som, spolu s ďalšími dvoma bratmi zo SF pomáhal konštituovať katolícke Hnutie kresťanských spoločenstiev mládeže, ktoré doteraz pôsobí pod názvom Združenie kresťanských spoločenstiev mládeže.