Povolanie

Boh pripravil pre každého človeka krásny plán a povoláva ho k jeho naplneniu.

Prosba

Priateľ (žena / muž), ktorý si navštívil našu webovú stránku prosím Ťa, skôr ako si prečítaš texty o povolaní a zasvätení, popros Ducha Svätého o jeho pomoc, svetlo a asistenciu. Len v Jeho Svetle možno chápať povolanie človeka a jeho zasvätenie sa Bohu.

Modlitba k Duchu Svätému

Bože, Duch Svätý, Duch pravdy a lásky,

na Turíce si zostúpil na Ježišových učeníkov,

ktorí zotrvávali na modlitbách spolu s Máriou, Ježišovou Matkou.

Zostúp dnes na mňa, aby si ma premieňal, vychovával a formoval.

Prosím ťa, Fatimská Panna Mária, Bohorodička,

buď osobitným spôsobom so mnou počas tohto čítania.

Duch Svätý, napĺňaj ma svojím svetlom a silou.

Nanovo vo mne vzbuď horúcu túžbu po tom,

čo je naozaj veľké a pekné. Amen.

Duch_Svätý-2

Každé povolanie je uskutočňovaním Božej vôle. Osobné povolanie je objavenie a pochopenie Božieho plánu, ktorý má s človekom Boh.

Je celkom prirodzené, že človek, keď sa stretne s Božím povolaním sa cíti slabý, často hriešny a nehodný alebo neschopný na dielo, ktorým ho Boh chce poveriť. Začína si uvedomovať, že svojimi silami nemôže urobiť to, čo Boh žiada, pretože je to Božie povolanie, nie ľudské. A tu môžeme vidieť paradox Božieho povolania: povolanie sa nezačína tým, že si človek uvedomí svoje schopnosti, prednosti a silné stránky, ale tým, že si uvedomí svoje slabosti, teda svoje neschopnosti. Svoje slabosti a neschopnosti prináša Bohu v modlitbe, a Boh premení človeka a uschopní ho, napriek jeho slabostiam, ktoré mu často aj ponechá, vykonať, k čomu ho povolal: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ (2 Kor 12, 9), odpovedal Ježiš apoštolovi Pavlovi na jeho trojnásobnú prosbu, aby od neho odňal osteň slabosti, ktorý presnejšie nepoznáme. Ježiš mu ho však napriek tejto úpenlivej prosbe ponechal.

 

Keď sledujeme napr. cestu mníchov, otcov púšte, ktorou sa uberajú k Bohu, je to cesta, ktorá začína vždy vlastným sebapoznaním. Cestu k Bohu začínajú vždy tým, že úprimne a v pokore spoznávajú a uznávajú vlastné slabosti, nedokonalosti a vášne. Evagrius Ponticus to vyjadril takto: „Ak chceš poznať Boha, poznaj najskôr sám seba!“ Bez dôkladného sebapoznania je človek vo vážnom nebezpečenstve, že jeho myšlienky o Bohu sú len púhou projekciou. Teda vytvára si Boha na svoj obraz, a jeho nábožnosť je ďaleko od pravdy evanjelia. Jestvuje napr. veľa zbožných ľudí, pre ktorých zbožnosť je len únikom pred vlastnou realitou. Ich duchovný život ich nepremieňa: Svoje modlitby a zbožnosť používajú len na to, aby sa povyšovali nad iných, aby si potvrdili, akí sú „nábožní a dobrí“ a povyšovali sa nad iných. U mníchov sa naopak stretávame s pokorou, ktorá vedie k úprimnosti a opravdivosti. To vedie mnícha k láskavému pochopeniu všetkých, ktorí nekráčajú rovnakou cestou. Vonkajším znakom tohto láskavého pochopenia je, že mních nikoho neodsudzuje, ani keby sa stretol s najväčším hriešnikom.

Zachovali sa nám slová sv. Antona, zakladateľa mníšskeho, a teda i zasväteného života: „Keď vidíš, že sa mladý mních snaží dosiahnuť nebo, chyť ho pevne za nohy a stiahni ho dolu, pretože takáto snaha mu neprinesie nijaký úžitok.“ Len človek, ktorý je ochotný zostúpiť do svojej vlastnej reality, do reality svojich slabostí, zlyhaní a hriechov, do svojho najhlbšieho základu, môže začať postupne vystupovať k Bohu. K Bohu môže človek prísť len presným sebapozorovaním a úprimným sebapoznaním. To, čo od neho Boh chce, nespozná vo veľkých ideáloch, ktoré si vytyčuje. V takýchto ideáloch je vyjadrená len jeho ctižiadosť a túžba po uznaní iných. Až vo svojej bezmocnosti človek môže spoznať, aký úmysel má s ním Boh. Ako ho chce viesť a formovať, keď ho naplní svojou milosťou.

Boh vychováva človeka jeho vlastnými zlyhaniami. Cez svoje slabosti môže človek spoznať Božie povolanie pre svoj život.

Božie povolanie nie je ľahké, ani vždy príjemné. Ježiš nesľúbil svojim nasledovníkom príjemný, či ľahký život. Skôr kríž, ale zároveň aj víťazstvo: „Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33).

Je veľmi poučné poznávať charakteristiky Božieho povolania k zasvätenému životu v jednotlivých historických etapách. Pustovnícky život predstavuje určitý „útek zo sveta“, ktorého zmyslom je vytvoriť podmienky, aby sa človek čo najviac oddal Bohu a bol v tomto úsilí čo najmenej rušený. Mních tým, že zostáva sám vo svojom keliu učí sa znášať sám seba, prijímať seba a neutekať pred sebou samým, pred svojimi slabosťami. Svätý Benedikt, zakladateľ západného mníšstva veľmi zdôrazňoval stabilitu. Stabilita pre benediktína znamenala zostať v tom istom spoločenstve celý život. Stabilita, zotrvanie pri sebe samom, samota, nie je teda únikom pred svetom, ale prostriedkom, ktorý napomáha modlitbu, poznanie Boha i seba a sebaposväcovanie.

 

Rehoľný život, na rozdiel od pustovníckeho, viac zdôrazňuje spoločný život a spoločenstvo. Spoločenstvo však nestavia, ako protiváhu samoty s Bohom. Naopak, samota s Bohom, typická pre pustovníkov je i tu potrebná, ba často ešte potrebnejšia.

Ale po inej stránke je spoločenstvo čosi strašné. Je to miesto, kde vychádzajú najavo hranice ľudského egoizmu. Keď začína trvalo nažívať s druhými ľuďmi, tu sa ukáže jeho úbohosť, slabosti, neschopnosť dorozumieť sa s niektorými, zábrany, narušená citovosť alebo sexualita, nenasýtené túžby, frustrácia, žiarlivosti, nenávisti a chuť do ničenia. Život v spoločenstve je nepríjemným odhalením, obmedzení a slabostí človeka. Ale, keď si prizná, že tieto obavy v ňom existujú, vtedy bude možné učiť sa ich krotiť. A v tom spočíva rast k slobode. Práve keď ho druhí prijímajú aj s jeho obmedzeniami a súčasne aj s jeho schopnosťami, vtedy sa spoločenstvo pomaly pre neho stáva miestom oslobodenia a naplnenia jeho osobného povolania.

Spoločenstvo i samota, ak pred nimi človek neuteká, keď sa mu zdajú ťažké, ba až neznesiteľné, môžu byť veľmi dôležitými prostriedkami jeho sebapoznania, ale i premeny, rastu a posväcovania. Žiaľ často sa stáva to, že človek, ktorého Boh pozýva k zasväteniu sa pod náporom poznania vlastných hraníc, obmedzení a slabostí zľakne, a vzdá sa na polceste alebo dokonca ešte na len na začiatku tejto cesty.

Sekulárne inštitúty – zasvätenie vo svete, podobne ako samota mníchov, či spoločný život rehoľníkov, môžu byť zdrojom problémov, pokušení a konfliktov. Človek sa veľmi ľahko začne porovnávať so svojimi kolegami a začne si namýšľať, že robí viac a lepšie, ako oni, pritom však dostáva nižší plat a jeho vedúci uprednostňujú vždy jeho kolegov, a jeho samého zaznávajú. Každý problém, človek môže vnímať ako niečo negatívne, odporujúce jeho túžbe po šťastí. Môže ho však vnímať aj ako upozornenie, zdroj poznania, ale i výzvu, aby pracoval na sebe, svojej premene a posvätení.

        Pre člena sekulárneho inštitútu je miestom jeho zápasu jeho pracovisko, bydlisko, svet.

Povolanie k zasvätenému životu však nemôže byť motivované len osobnou spásou, alebo vyhnutím sa hriechu, či ťažkostiam života. Ten, kto prijme Božie povolanie a rozhodne sa nasledovať Krista a zasvätiť sa mu, sa rozhoduje pre neustály zápas so zlom, ktoré pôsobí v ňom samom alebo v ľuďoch, s ktorými prichádza do styku alebo v inštitúciách, ktoré si spoločnosť vytvorila.

Zasvätenie sa je rozhodnutie bojovať proti tomuto zlu po celý svoj život šírením dobra a lásky, nasledovaním Ježiša Krista.

 

Keď človek skúma svoje povolanie, aby pochopil cestu na ktorú ho Boh pozýva a pre ktorú ho stvoril, musí najprv poznať seba, svoje dary a schopnosti, ale i svoje obmedzenia a slabosti. Má tiež skúmať znamenia čias: čo si doba a svet v ktorom žije najviac vyžaduje a čím môže byť najviac užitočný iným. Ak dôjde ku vzájomnému zjednoteniu toho, čo človek dostal a čo svet potrebuje, je na dobrej ceste, aby naplnil svoje povolanie. Niekedy sa môže stať, že človek aj dlhšiu dobu tápe a čaká, a potom zrazu pochopí, že úloha, pred ktorou stojí je práve tá, pre ktorú ho Boh povolal a celý čas pripravoval. Každé povolanie, ktoré pochádza od Boha, sa musí prijať slobodne. Boh žiadneho človeka k ničomu nedonucuje. Prijíma len slobodnú, veľkodušnú odpoveď človeka.

Sv. Irenej to vyjadril takto: Boh požaduje službu od ľudí preto, že je dobrý a milosrdný a chce preukázať dobro tým, čo vytrvajú v jeho službe. Lebo ako Boh nepotrebuje nikoho, tak človek potrebuje spoločenstvo s Bohom. Preto Pán povedal učeníkom: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás.“