Spoločenstvo medzi ľuďmi

Malé spoločenstvá

Pápež Ján Pavol II. v encyklike Redemptoris missio definuje malé spoločenstvo ako „skupinu kresťanov, ktorí sa stretajú na úrovni rodiny alebo v obmedzenom kruhu, aby sa modlili, čítali Sväté písmo, prehlbovali si náboženské vedomosti a prejednávali ľudské i cirkevné problémy z hľadiska spoločenskej angažovanosti.“ (RM 51). Takéto malé spoločenstvá rozčleňujú veľké farské spoločenstvo. V takto vytvorených malých spoločenstvách môžu navzájom lepšie komunikovať, prežívať hlbšie svoje osobné vzťahy a cez tieto živé spoločenstvá postupne prekvasiť celú farnosť.

 

Ježišova metóda vytvárania spoločenstiev učeníkov

Akú stratégiu zvolil Ježiš Kristus pri ohlasovaní evanjelia? Svoj úspech nezaložil na oslovovaní veľkých más i keď vieme, že nezanedbával ani ohlasovanie evanjelia masám. Rozhodol sa postupne vytvoriť spoločenstvo z niekoľkých učeníkov, aby sa dali lepšie formovať (Lk 6, 13-16). Potom podstatnú časť svojho verejného účinkovania venoval práve formácii malej skupinky dvanástich učeníkov. Oni sa potom stali skutočnými učeníkmi, základom vznikajúcej Cirkvi, a pokračovali v Ježišovej metóde-

 

Cirkevné dokumenty po II. vatikánskom koncile

Dekrét II. vatikánskeho koncilu Apostolicam actuositatem o laickom apostoláte z roku 1965 hovorí, aby veriaci konali svoj apoštolát v duchu svornej spolupráce. Od takejto formy apoštolátu „dá sa očakávať omnoho hojnejšie ovocie, ako keby ich uskutočňovali jednotlivci, každý osve. “ (AA 18).

Apoštolské povzbudenie pápeža Pavla VI. Evangelii nuntiandi o ohlasovaní evanjelia v dnešnom svete z roku 1975 venuje problematike malých spoločenstiev veľký priestor: *Vznikajú preto, že chcú plnšie prežívať život Cirkvi, alebo si prajú a hľadajú vhodnejšie spôsoby prejavu ľudskej prirodzenosti, ktoré by im ťažko mohli poskytnúť väčšie cirkevné spoločenstvá…*T*ieto spoločenstvá alebo sociálne zhromaždenia, pokiaľ ide o náboženské a duchovné veci, ako je bohoslužba, dôkladnejšie poznávanie viery, láska k blížnym, modlitby a styk s pastiermi, môžu svojou pôsobnosťou len predĺžiť malú cirkevnú spoločnosť v obci alebo na dedine.“ (EN 58)

Posynodálny apoštolský list pápeža Jána Pavla II Christifideles laici o povolaní a poslaní laikov v cirkvi a vo svete z roku 1988 v časti zaoberajúcej sa poslaním farnosti píše, že jednou z podmienok, aby sa farnosti stali živými kresťanskými spoločenstvami je potrebné, aby rástli malé bázové spoločenstvá. (CHL 26)

Encyklika pápeža Jána Pavla II Redemptoris missio o stálej platnosti misionárskeho poslania Cirkvi z roku 1990 najvýraznejšie vyzdvihuje úlohu malých spoločenstiev. „Sú znamením životnosti Cirkvi, pomáhajú pri výchove a pri ohlasovaní evanjelia a sú cenným východiskom pre nové spoločenstvo založené na „civilizácii lásky“…V nich zakúša jednotlivý kresťan, čo je spoločenstvo, cíti sa sám ako aktívny prvok a je orientovaný na spoluprácu pri budovaní spoločného diela všetkých. Tak sa stávajú základné spoločenstvá pomocou pre prvé a prehĺbené ohlasovanie evanjelia a prameňom novej služby.“ (RM 51)

Význam malého spoločenstva pre kresťana

1. Miesto spoznávania Boha a duchovného rastu: cez modlitbu, Sväté písmo, osobné svedectvo a prijatie druhými sa prehlbuje náš osobný vzťah k Bohu, spoznávame Boha ako lásku, Boha živého, ktorý koná v celých dejinách spásy a ktorý koná aj v našich životoch.
2. Miesto spoznávania seba a osobného rastu: porovnávame svoj život s druhými, ktorí nám môžu pomôcť objaviť naše kvality a zároveň objavovať naše nedostatky a napomáhať ich odstrániť. Život v spoločenstve vedľa druhých ľudí veľmi rýchlo vyplaví naše zranenia, slabosti, ohraničenia, frustrácie, zlé povahové rysy. Ak však človek prijme spoznanú pravdu o sebe, keď cíti, že ho druhí prijímajú aj s jeho ohraničeniami a súčasne aj s jeho kvalitami, vtedy sa pre neho stáva miestom rastu a oslobodenia. Ďalší krok je, že ho nielen prijímajú takého aký je, ale mu pomáhajú odstraňovať nedostatky a objavovať jeho kvality. To skutočne pôsobí ozdravujúco.
3. Miesto realizácie: každý človek je stvorený pre lásku. Túži milovať a zároveň byť milovaný. V rámci malého spoločenstva môžem rozdávať lásku, zapojiť sa do služby pre iných, mať pocit, že som užitočný, že môj život má zmysel.
4. Miesto istoty: v našom živote sa striedajú chvíle pohody s chvíľami, keď prežívame krízy. Navzájom sa môžeme podržať, aj v kríze mať istotu, že nie som sám, že je vedľa mňa brat, sestra.
5. Miesto radosti: spoločné prežívanie spoločenstva a spoločná oslava Boha znásobuje radosť jednotlivca, uzdravuje od vnútorných zranení.
6. Miesto na ohlasovanie evanjelia: podľa Evangelii nuntiandi „príkaz ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom je prvotnou a prirodzenou povinnosťou Cirkvi.“ (EN 14). Je to teda aj prvotnou a prirodzenou povinnosťou každého kresťana. Spoločenstvo napomáha ohlasovať evanjelium s odvahou a efektívne.

Spoločenstvo je potrebné vytvárať postupne a spontánne, nie direktívne a umelo. A ako vytváral spoločenstvo Ježiš Kristus?

Po návrate z púšte, keď Ježiš prechádza okolo Jána Krstiteľa, ktorý káže veľkým zástupom, očakávali by sme, že vystrieda svojho predchodcu, aby čím skôr oslovil čo najväčší počet ľudí z davu. Ježiš však ide vlastnou cestou, začína osobne oslovovať budúcich učeníkov. Najskôr Jána s Ondrejom. Tí pozvú svojich súrodencov Jakuba a Petra. Na druhý deň oslovuje Filipa, ten zase pozve priateľa Natanaela. (Jn 1,35-51) Podobne pozýva aj ďalších. Využíva pritom všetky prirodzené situácie a vzťahy, ktoré ponúka život.

Desatoro ideálneho spoločenstva:

1. Veľkosť: spoločenstvo musí tvoriť ohraničený počet osôb. Ako ideál sa uvádza 8 až 10. Pri väčšom počte je ťažké vytvoriť primerané osobné vzťahy medzi jednotlivcami a taktiež vytvoriť potrebný priestor pre každého, aby sa mohol aktívne zapojiť na stretnutiach spoločenstva.
2. Cieľ: každé spoločenstvo musí mať spoločný cieľ, spoločnú víziu. To napomáha dávať zmysel našim zážitkom a skúsenostiam a zároveň pomáha deliť sa o ne s druhými. Ak by nebol jasný zmysel stretávania, postupne dôjde ku konfliktom a k rozpadu.
3. Božie vedenie: členovia spoločenstva musia byť otvorení voči pôsobeniu Božieho Ducha. Nemala by to byť len ľudsky organizovaná jednotka. Členovia a zvlášť animátor spoločenstva by sa mali v modlitbe pýtať na ďalší program spoločenstva, služby…
4. Základné piliere: základom, na ktorom je potrebné budovať spoločenstvo, je Ježiš Kristus. Ježiša Krista možno spoznávať v spoločenstve cez modlitbu, Sväté písmo, štúdium, svedectvo a službu. Život malého spoločenstvo stojí na týchto pilieroch. Spoločná modlitba prehlbuje vzťah členov spoločenstva k Bohu i k sebe navzájom, Božie slovo ich vedie a vychováva, štúdium napomáha k hlbšiemu poznaniu Boha a poslaniu kresťana vo svete, svedectvo nás povzbudzuje v tom, že Boh je živý a aj dnes koná v našich životoch a napokon služba znamená aplikáciu evanjelia do praktického života.
5. Animátor: každé spoločenstvo musí mať svojho vedúceho – animátora. Je to ten člen spoločenstva, ktorý ho vytvoril, alebo ktorého si vybrali členovia spomedzi seba. Nemá to byť šéf, ktorý všetko diriguje, o všetkom rozhoduje. Jeho úlohou je tmeliť ostatných členov, v nerozhodných situáciách rozhodovať, zápasiť o spoločenstvo i jeho jednotlivých členov. Má byť človekom modlitby, má mať víziu pre spoločenstvo, motiváciu a motivovať druhých a napokon sám byť učeníkom.
6. Pravidelnosť programu: okrem spoločnej náplne programu je dôležité určiť aj stabilný čas a dĺžku trvania programu (nemala by presahovať cca 2 hodiny). Opravdivý rast vyžaduje potrebnú súvislosť a pravidelnosť, preto sa skupiny stretávajú týždenne.
7. Uzavretosť – otvorenosť: spoločenstvo má byť uzavreté dovnútra a otvorené navonok. Po vzájomnom zorientovaní, kde dochádza k prvému spoznávaniu členov a vytváraniu programu, má postupne prísť obdobie dôvery. V tomto období nie je vhodné, aby sa spoločenstvo ďalej rozrastalo. Dochádza k formovaniu členov v rámci spoločenstva a k hľadaniu služby. Ako vzor tu slúži Ježišova metóda, podľa ktorej vytváral spoločenstvo učeníkov. Bez tohto uzavretia by spoločenstvo zostalo len skupinou ľudí, bez hlbších vzťahov a vzájomnej zodpovednosti.
8. Služba: všetko, čo sa v spoločenstve deje, smeruje k službe, k ohlasovaniu evanjelia slovom, skutkom, osobným príkladom. To je vlastne otvorenosť spoločenstva navonok. Platí zásada, že keď sa spoločenstvo časom nezapojí do služby, treba ho rozpustiť. Evanjelium v tejto otázke je veľmi jasné a radikálne: „Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil…“ (Mk 10, 45)
9. Jednota s Cirkvou: je to veľmi dôležitá zásada. Spoločenstvo, ktoré žije mimo Cirkvi, je suchou ratolesťou, nemá v sebe život, a preto ho nemôže ani prinášať druhým.
10. Rozdelenie, resp. zánik: rozdelenie spoločenstva na dve alebo viac spoločenstiev, keď tam vyrastú noví vodcovia alebo ľudia sa rozhodnú pre inú službu, je známkou zrelosti spoločenstva. Keď spoločenstvo nie je prínosom pre jednotlivých členov a neprináša ovocie v službe pre farnosť, malo by sa rozpustiť. Zánik spoločenstva by nemal byť prežívaný ako nejaký krach. Mal by znamenať iba ukončenie pravidelného stretávania sa, ale priateľstvá a kontakty by mali pretrvávať medzi členmi naďalej.