Skupina poslancov NR SR predložila dňa 28.8.2020 návrh zákona, aby bol 24. jún v SR zákonom ustanovený ako Deň pamiatky obetí komunistického režimu.
Cieľom návrhu zákona je v súlade s Programovým vyhlásením vlády SR na roky 2020 – 2024 podporovať zvyšovanie povedomia o totalitných obdobiach slovenskej histórie a osobitne si pripomenúť obete komunistického režimu.
V Dôvodovej správe sa k tomu uvádza, že „Hoci na Slovensku už uplynulo viac ako 30 rokov od pádu komunizmu, so zločineckým systémom sme sa stále nevyrovnali. Ostalo po ňom mnoho obetí, ktorých mená upadajú do zabudnutia. V rokoch 1948 až 1989 odsúdili a uväznili z politických dôvodov na Slovensku vyše 70-tisíc ľudí. Režim internoval takmer 5-tisíc rehoľníčok a rehoľníkov. Teror konca 40. a v priebehu 50. rokov 20. storočia bol taký dôsledný, že zakrátko neostala v slovenskej spoločnosti takmer žiadna sila, ktorá by vzdorovala. Azda jediní, čo sa udržali, boli odvážni veriaci. Nebojovali na barikádach, neviedli vojenský odpor, nezakladali podzemné politické hnutia. Ich sila paradoxne mohutnela vo väzeniach a koncentračných táboroch. Každý národ by si mal ctiť ľudí, ktorí neváhali obetovať svoju slobodu za to, aby sa dostala ostatným. Takýchto ľudí sme mali na Slovensku viac a, žiaľ, ich mená sa vo verejnom priestore vyslovujú iba sporadicky. Paradoxne viac sa zvýrazňujú komunistické osobnosti, zodpovedné za to, že títo ľudia trpeli.
O jednom z takých trpiacich, ale nezlomených treba hovoriť v prvom rade. Bol ním presvedčený humanista, kresťan, lekár – Silvester Krčméry. Režim ho mučil a neoprávnene väznil vyše 13 rokov, aby ho potom prepustil proti jeho vlastnej vôli, lebo vo väzení režimu už škodil viac ako na slobode.
Silvester Krčméry sa previnil tým, že organizoval náboženské spoločenstvá medzi ľuďmi bez nejakého politického zamerania. Toto bolo proti vôli komunistického režimu už v začiatkoch jeho vlády, lebo jeho predstavitelia pochopili, že v katolíkoch budú mať najvážnejšieho ideového odporcu. Katolícku cirkev bolo treba ovládnuť, obmedziť jej vplyv na minimum a výhľadovo ju úplne zničiť.
Silvestra Krčméryho zatkli v roku 1951, obvinili ho z vedenia ilegálnych krúžkov s názvom Rodina, z protištátneho konania inštruovaného Vatikánom a z rozvracania ľudovodemokratického režimu. Nezlomili ho. K neústupnosti ho viedlo presvedčenie, že vyšetrujúcim nejde o odhalenie pravdy, ale o zničenie Pravdy. Pomáhala mu jeho viera, modlitba a vlastný pracovný program.
Napriek odmietaniu vypovedať a podpisovať protokoly Krčméryho odsúdili. Dostal trest 14 rokov väzenia. Stále si stál za svojím a v obhajobnej reči uviedol, že v procese nie je obžalovaným on, ale cirkev a to bez toho, aby sa mohla obhajovať. Svoje záverečné vystúpenie na procese 24. júna 1954 na Vyššom vojenskom súde v Trenčíne zakončil pamätnými slovami: „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu! Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda! Lebo je väčšia a silnejšia ako moc! Kto však má v rukách moc, ten si často myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť alebo i ukrižovať! Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych!“
Redaktor denníka Postoj Lukáš Krivošík tvrdí, že to „bol nesmierne silný prejav, ktorý by mal byť v čítankách. A každý slovenský študent by s ním mal byť oboznámený podobne, ako sa napríklad žiaci v USA učia o gettysburskom príhovore Abrahama Lincolna…“
Zo záverečnej reči Silvestra Krčméryho uvádzam niekoľko myšlienok, ktoré potvrdzujú slová L. Krivošíka. „Keď mi bolo udelené posledné slovo na moju obhajobu, tak musím zdôrazniť, že na svoju obranu neuvádzam vlastne nič. Čo som uviedol, uviedol som len na obranu skutočnosti a pravdy… Keď som po dvoch rokoch vyšetrovania odmietal vypovedať, bolo to hlavne preto, lebo som videl, že vyšetrujúce orgány nechcú pravdu poznať, ale, naopak, prekrútiť. Z toho, čo som robil, nechcem sa „vyzuť“ ani „vykrútiť“, ani zmenšiť svoju zodpovednosť za to, čo som konal, lebo som presvedčený, že v tom, z čoho som žalovaný, mám čisté svedomie pred Bohom i pred ľuďmi. Že som totiž nechcel nikomu ublížiť a vedome ani neublížil, tým menej ľudskej spoločnosti, alebo trebárs čo i len niektorej triede. Ak teda za to, čo som robil, to jest za dobro, pravdu a Krista mám byť trestaný, vtedy nechcem ani menší trest, ale radšej väčší trest a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že tak veľkej milosti nie som hodný. Preto pre seba nechcem ani poľahčujúce okolnosti, tak, ako ani nemôžem sa ospravedlňovať za to, že som konal dobro.
Zaiste, nie som svätý. Bohužiaľ. Mám svoje chyby a hriechy, hlavne pred Bohom ako každý z nás a možno aj viac. Napríklad nedostatok pokory, obetavosti, nepresnosť, samoľúbosť a vypočítavosť, nedostatok vnútornej duchovnej čistoty, sústredenosti, možno ešte stále aj hodne vnútorného sebectva a mnohé iné. Ale celková línia bola jasná: nasledovať Krista, šíriť lásku k Bohu a blížnemu, aby všetci ľudia boli šťastní na zemi, tak ako i ja som šťastný od chvíle svojho vnútorného obrátenia, asi od 17 rokov.
Že u nás nie je prenasledovanie kresťanov? Ako sa to vezme. Z hľadiska tých, čo kresťanov nenávidia, je „náboženská sloboda“: môže sa ešte chodiť do kostola. Ale Kristus nie na to prišiel na svet, aby ľudia chodili do kostola. „Ja som cesta, pravda a život.“
A žiť už náboženstvo ani cirkev nesmie. Náboženská tlač, kláštory, semináre, teologické fakulty, pastorácia, cirkevná organizácia, náboženské hnutia a spolky boli likvidované.
A najmä: hlava musí dolu. Likvidovaný bol biskupský zbor, spojenie s cirkvou bolo zničené. Že ide o spojenie so Západom, je len výhovorka, rovnako je zničené spojenie s cirkvami a kresťanmi na východe. Podľa vopred vypracovaného programu boli do tela cirkvi vrazené tri kliny: medzi vedenie cirkvi vo Vatikáne a biskupov, medzi biskupov a duchovenstvo a medzi duchovenstvo a veriacich. Z hľadiska veriacich a kresťanov je u nás od roku 1948 prenasledovanie. To je poburujúce a protizákonné.“
Koniec väzenskej etapy života Krčméryho je najzaujímavejší a zároveň najpoučnejší. Cit pre spravodlivosť dokázal prejaviť tým najmenej obvyklým spôsobom. Odmietol prijať prepustenie, hoci mu ho vnucovali tí, čo ho väznili. Dôležitejšie ako získať vytúženú slobodu bolo poukázať na zločinnosť režimu. Cítil sa nástrojom vyššej vôle, aby vyjavil pravdu.
Na začiatku 60. rokov, keď pribúdalo amnestií, mizli Krčméryho najbližší spoluväzni – už aj vrátane politických. Osamel, nemal dôverne známych, u ktorých by našiel kúsok pochopenia. Zhoršilo sa to ešte viac, keď ho začal dovtedy pevný otec prehovárať, aby požiadal o podmienečné prepustenie. Silvester Krčméry na jednej strane potreboval podporu okolia, na druhej strane podaním žiadosti nemienil potvrdiť oprávnenosť svojho pôvodného odsúdenia. Týmto krokom by s ním nepriamo súhlasil.
I tento boj Krčméry vyhral. Vydržal a mienil si vymeraný trest odsedieť až do konca. Popritom sa odvolal na ministerstvo spravodlivosti, že bol neoprávnene odsúdený. Jeho neochvejnosť primäla kompetentných vytlačiť ho z väzenia nasilu, samozrejme, s podmienečným prepustením pri zachovaní právoplatnosti súdneho rozsudku z roku 1954.
Tak sa aj stalo, zasadol súd a Krčméryho proti jeho vôli podmienečne prepustili niekoľko mesiacov pred vypršaním trestu. Protestoval proti tomu, ale nemohol to zmeniť.
Osobne vidím zásah Božej prozreteľnosti v tom, že S. Krčméry bol odsúdený práve 24. júna, teda na slávnosť Narodenia sv. Jána Krstiteľa, ktorý bol Herodesom umučený tiež pre pravdu. Keď v r. 1974, spolu s kňazom Vladimírom Juklom založili Spoločenstvo Fatima, nekompromisnú vernosť pravde reprezentovanú príkladom Jána Krstiteľa, položili, ako jeden zo základných pilierov charizmy tohto spoločenstva. V historickom období keď mnohí ľudia zo strachu pred diskrimináciou zo strany ateistického režimu v Česko-Slovensku robili kompromisy a predstierali oddanosť komunistickému režimu, to malo zásadný význam. Z tejto perspektívy by uzákonenie 24. júna, ako Dňa pamiatky obetí komunistického režimu mohlo mať pre Slovensko historický význam.